"Som na teba taká hrdá!"

„Som na teba taká hrdá!“
„Je to skvelé, len tak ďalej.“
„Pokračuj, si úžasná!“
 Toto a podobné počúvam často. Nechvália ma len preto, že niekedy dostanem dobrú známku, alebo kvôli tomu, že sa mi podarí napísať dobrý príspevok, článok, recenziu, alebo len preto, že som pomohla. Niektorí to hovoria naozaj z hĺbky srdca, z čírej lásky.
Je preto skvelé počuť, že na nás niekto myslí, že oceňuje to, čo sme spravili. Je to ako balzam na dušu, napĺňa to našu citovú nádrž (niektorým viac, iným menej). Je to príklad toho, že niekomu na nás záleží a potrebuje nás o tom uistiť. Dáva nám to najavo.
Niekedy sa však stane, že spravíme niečo, čo neskôr ľutujeme. Nemusia to byť ťažké zločiny, stačí malý priestupok voči iným. Vtedy nepočujeme z každej strany slová chvály. Tí, čo nás milujú, sa síce na nás pozerajú, no nepovedia nič na našu obranu. Tí odvážnejší nás dokonca niekedy i napomenú, pohrozia prstom alebo nám dohovoria. Niektorí z nás možno vtedy cítia vinu, príťaž, bolesť. Chvíľu však musíme prečkať, až opäť príde moment, keď svoje meno očistíme a môžeme zase počúvať povzbudenia.
Viem, nie vždy to býva tak. Píšem totiž z vlastnej skúsenosti, a nezažila som všetko. Viem však, čo to urobí s mojou mamkou, keď sa o mne dozvie, že som napríklad nespravila to, čo odo mňa očakávala. Je ticho, nepovie mi ani pol slova, ale v očiach jej vidím sklamanie. V tej chvíli by som urobila čokoľvek, aby jej z tváre zmizol tieň smútku. Chcela by som sa zlepšiť, stať sa odrazu sväticou a rozdávať kúsok zo seba každému, kto by to potreboval. Toto mi je potom motiváciou a snaha o dobro sa niekedy premení aj na reálny skutok.
Nechcem však hovoriť len o rodičoch, deťoch, robení dobra alebo zla, a už vôbec nechcem rozoberať psychológiu (pretože ma to veľmi nezaujíma). Hoci aj v tejto situácii som našla jednu krásnu paralelu.
O akej podobnosti hovorím? Boh je na nás, ako na svoje deti, veľmi hrdý. Stvoril nás so všetkou majstrovskou zručnosťou, vytesal každý kúsok nášho tela a v svojím Božským dychom do nás vlial život. Miluje nás viac, než ktokoľvek na zemi a pozerá sa na nás každý deň ako na svoje vrcholné dielo. Vie o každej našej myšlienke a vidí všetko, čo robíme. Vie však aj o zle, ktoré často páchame. Nepovie nám na to nič. Dal nám predsa slobodnú vôľu, a aj keď ho to veľmi bolí, nemôže nás prinútiť plniť jeho plán! Je podobne ako moja mamka smutný, že nechceme počuť jeho hlas a odvraciame sa od jeho tváre, no aj tak nás neopúšťa. Keď sa ale rozhodneme vrátiť sa a ospravedlniť sa mu, ľudia milovaní, to musí byť v nebi radosť! A s každým naším dobrým skutkom sa radosť prehlbuje.
Toto ma privádza k úvahe: správam sa vždy tak, aby na mňa mohol byť Pán Boh právom hrdý ako na svoje dielo? Nezarmucujem ho  náhodou viac, ako mu spôsobujem radosť?
Pane, chcem žiť  lepší život pre Teba a kvôli Tebe.