Dom na piesku?

Určite ste už v živote zažili ten pocit, keď vám takmer nič neležalo na srdci a boli ste v dobrej nálade. Z ničoho ste si nerobili starosti, svet bol pre vás aspoň na chvíľu gombičkou. Dobre, v dnešnej dobe to možno nie je až také časté, ale aspoň si skúste predstaviť seba v takejto situácii.
Kráčate domov po celom dni strávenom v škole alebo v práci. Už ani neregistrujete kroky, ktoré robíte celkom automaticky. Vaše ruky sa nezamýšľajú nad tým, čo robia, a vyťahujú kľúče z tašky. Ale vtedy príde ten pocit, kedy pochybujete, či ste si ich v rannom zhone stihli hodiť do vrecka a utekať na autobus. Veď to všetko stále robíte sami od seba a neuvedomujete si, či sa vám to podarilo vykonať. Keď vaše prsty narazia na chladný kov, uvoľníte zo seba zadržiavaný vzdych úľavy a otvoríte si dvere do vášho domu či bytu.
Presne toto som zažila istú stredu, keď som prichádzala domov z Kurzu Alfa (ktorý, mimochodom, vrelo odporúčam všetkým mladým duchom). V mojej taške kľúče naozaj boli, hoci som dosť neverila, že by som ich tam naozaj dala. Veď som tak, ako všetci ľudia, zaneprázdnená a uháňaná dnešným tempom života.
Ale toto neplatí len pre naše kľúče. Rýchlosť, ktorej sa chtiac-nechtiac podriaďujeme, nás leptá aj zvnútra. Veľa vecí v duchovnej oblasti tiež robíme len tak, ledabolo, ani si ich neuvedomujeme. Toto bude otázka na telo (ak sa teda nechcete zamýšľať do hĺbky, pokojne ukončite túto stránku): kedy ste sa naposledy modlili tak, že celé vaše JA bolo sústredené na Ocka a nemysleli ste na nič iné? A čo sväté omše? Dokázali ste vnímať poslednú nedeľnú bohoslužbu do hĺbky, alebo ste si ju opäť odstáli zašití vzadu, aby ste si mohli dať fajočku, že ste boli v kostole? Chceli ste sa stretnúť s naším Bohom alebo ste len plnili očakávania mamy, ženy, svokry, animátorov na birmovke... ?
Áno, keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, môžeme si len búchať hlavu o stenu. Aj ja, hoci sa veľmi snažím, niekedy zlyhám a nechám sa uniesť svetom. Potom tak vyzerá celý môj vnútorný aj vonkajší život: slabá modlitba, neusporiadaný a takmer nezvládnuteľný program, psychická a fyzická slabosť... aj to sú prejavy toho, že všetky aktivity nejdú do hĺbky a každá akcia je len povrchná (v tomto sa určite nájdu mnohí z nás). Priznajme si teda: už nedávame pozor, čo robíme, kedy a ako sa pomodlíme či vystojíme hodinu v kostole. A potom, keď príde čas skúšky (potrebujeme otvoriť dvere), si nie sme istí, či ich dokážeme prekonať (mám kľúče?) a základy, na ktorých potrebujeme stáť, sa nám chvejú pod nohami.
A ako bojovať s takouto neistotou v každodennom duchovnom aj svetskom živote? Byť pevní.
Drahí bratia a sestry, povzbudzujem seba i vás, aby sme si vedeli nájsť čas a pozornosť aj na Boha a nestavali svoj dom na nestálom piesku. Buďme ochotní plávať proti prúdu dnešnej spoločnosti, ktorá Ocka vyradila na vedľajšiu koľaj. Veď koniec koncov, po prúde plávajú len mŕtve ryby ;)