Strach?!

„Katka? Neposvietiš mi? Ja sa bojím,“ povedala mi jednej letnej teplej noci moja kamarátka. Boli sme práve na tábore a hoci sme sa schovali do tepla starej fary v Tatrách, nebolo nám jedno, že vonku zúri búrka. Mohlo byť čosi po polnoci a deti, čo sme mali mať na starosti, už dávno spali. My dve sme sa ale aj tak báli, a tak sme si na cestu k poschodovým posteliam roztrasene svietili displejmi mobilov.
Blesky nebezpečne poskakovali po oblohe a nejasne nám ožarovali celú izbu. Trochu som sa striasla , a vtedy mi moja kamarátka povedala tú dôležitú vec: že vždy, keď vidí blesky, sa ich veľmi bojí. Vtedy sa z nej stáva najnábožnejší človek, akého pozná.  A ten pocit som okúsila na vlastnej koži aj ja.
Keď načriem do nedávnych spomienok, nedá mi nespomenúť  Testovanie 9 v roku 2014. Vtedy som bola nervóznou deviatačkou aj ja, a v deň D som spolu s dvoma tretinami triedy kľačala na kolenách v školskej kaplnke, prosiac Ducha Svätého o pomoc. Nikoho z nich som predtým v kaplnke nevidela, ale odrazu, keď nám všetkých testy dýchali na krk, sme sa hodili Pánu Bohu k nohám.
Prehupnem sa už na strednú, keď mala prísť veľká písomka z matematiky. Nikto nevedel, ako výrazy počítať, a všetci sme si mysleli, že dostaneme prinajlepšom štvorku. Vtedy celá trieda išla na rannú sv. omšu a dokonca aj v prosbách sme žiadali Pána Boha o pomoc.  Každý sa išiel od nábožnosti pretrhnúť a boli by sme sa snáď zložili aj na zem, keby nám to malo pomôcť. Naozaj. My, ľudia, sme už raz takí.
A to ma na nás udivuje. Keď sa máme dobre, sme šťastní a všetkého máme hojne, ba až po krk, sa o Ježiša nestaráme. Hej, niekto v tom kostole je, ale nestojí mi za to, aby som ho navštívil/a častejšie ako v nedeľu. Načo? On vie, že ja mám prácu, záhradu, rodinu, koníčky, priateľov, oddych a tak ďalej, až donekonečna. Mám predsa dostatok, načo sa starať o niekoho, koho ani nemôžem vidieť?
Keď však príde súženie, máme dve možnosti: buď si vystačíme sami a padneme hlboko, alebo sa celou silou oprieme o Ježiša a už sa ho nepustíme, kým nám nepožehná.
 Možno si myslíš, že ty zvládneš všetko sám. Ale to nie je pravda. Diabol predsa vie, čo robí! Aj on chcel byť jediný,  najmocnejší a väčší ako samotný Boh. A on sa ti aj dnes snaží nahovoriť, že si vystačíš sám, že Boha nepotrebuješ. Keď však budeš počúvať Zlého, pohoríš. Navždy. Naveky. Doslova.
Zato keď sa omotáš okolo Spasiteľa, zvládneš všetko, čo sa ti postaví do cesty. A prekážok je vždy dostatok. Ale On má s tebou svoj plán, čo sa ti môže stať? On stvoril bezchybný vesmír, dokonalé zvieratá a rastliny zeme, a ty, človeče, si korunou jeho tvorstva. Chce ťa mať blízko, chce sa s tebou rozprávať, chce ti ponúknuť to najcennejšie, čo má, chce ti dať svoje kráľovstvo.
Ale On vie, že sme len ľudia, že sme biedni a malomyseľní, a že ľahko padáme. Pozná každý kúsok našej duše a vie, že keď máme všetko, čo potrebujeme, obraciame sa mu chrbtom.  Preto na nás možno niekedy pošle nezdar, aby sme sa privinuli bližšie k nemu. Chce nám dať najavo, že len s ním budeme dokonalí.  Aspoň tak to cítim ja: vždy, keď si prestávam všímať Stvoriteľovu dobrotu, na mňa dopustí nejakú skúšku (mne stačí aj obyčajná päťminútovka),  a vtedy sa k nemu obrátim celým srdcom.  
Aj keď je pravda, že my, ľudia, sme nevďační, stále sa môžeme obrátiť na Pána. Hoci nám dá niesť nejaký kríž, neznamená to, že nás trestá. Chce byť len s nami, lebo On je dobrý Otec. Tak vlož svoju dlaň do jeho ruky a nechaj sa ním viesť. Veď Boh vie všetko, tak prečo by sme mu nemali dôverovať, napríklad aj v súžení?