(Ne)Verím v Boha

Bolo horúco, dokonca sparno a dusno. Bola som práve v kúpeľoch a opaľovala som sa na balkóne. Bývala som v hoteli, ktorý bol blízko letného kúpaliska, a tak som mohla vidieť každého, kto sa rozhodol sa v horúčave schladiť.
Moju pozornosť vtedy zaujala mladá rodina, čo sa chcela ísť okúpať. Pred rodičmi cupital malý chlapec, mohol mať okolo piatich rokov. Z celého hrdla spieval omšový nápev nášho vyznania viery, Verím v Boha. Rodičia ho hneď chytili za plece a utíšili, no on si to pospevoval ďalej. Ľudia sa začali obzerať, a veru aj mne na perách poihrával úsmev. Po chvíli nakoniec poslúchol svojich rodičov a celý zvyšok cesty bol ticho.
Prečo spomínam túto moju skúsenosť? Je to jednoduché. Pravdivo vidia veci iba dva typy ľudí: deti a blázni. Tento malý chlapec videl našu vieru v Boha v pravom svetle a nehanbil sa k nej priznať. Nehanbil sa za to, aj keď bol uprostred ruchu a zhonu, tak, ako všetci ostatní naokolo. Nehanbil sa za to, aj keď ho rodičia utišovali a nechceli mu dovoliť takto verejne sa priznávať ku kresťanstvu.  
To ma prinútilo zamyslieť sa nad sebou. Nie sme aj my často ako tí rodičia, čo chcú prehlušiť vnútorný hlas volajúci po Bohu? Aj keď v nás duša túži chváliť Ho každým krokom, každým nádychom a každým naším činom, skoro stále vyhrá svet. Okolnosti, ľudia a prostredie nám nedovolia byť Božími deťmi na plný úväzok. Diktujú nám pravidlá, ktoré nie vždy korešpondujú s Božou vôľou a s naším presvedčením.  Vtedy nás svet učičíka, len aby sme sa nepriznali ku Kristovi.
Ako to ale zmeniť a odporovať Zlému? Nemusíme sa hneď hodiť pred pažbu zbrane islamistov. Každý deň sa však môžeme približovať k nášmu poslaniu, a to je, aby sme stále viac a viac milovali Ježiša. Môžeme tak urobiť napríklad aj tým, že sa nebudeme hanbiť prežehnať sa pred jedlom alebo vzdať úctu Kristovi v Oltárnej Sviatosti, keď prechádzame okolo kostola. Alebo nám možno každý deň bude stačiť sa priznať k Bohu na internete, sociálnych sieťach, v bežných rozhovoroch, lebo Ježiš v Svätom Písme hovorí: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.  (Mt 10, 32-33).
Povzbudzujem vás, a samozrejme, aj seba, k tomu, aby sme videli veci pravdivo, ako Božie deti alebo ako blázni pre Krista. Nehanbime sa za to najvzácnejšie, čo sme dostali; nehanbime sa za našu vieru!