Žiť sa má na plné pecky

Trielila som do kostola, aby som stihla prísť načas. Cestou som prechádzala okolo ihriska, kde som videla hrajúce sa deti. Spomenula som si na tie časy, keď som sama mala asi šesť, sedem rokov a tiež som bola dieťaťom, nevinným a takým úprimným.
Keď som sa vrátila naspäť do reality, zachytila som pohľad na dievčatá, mohli byť zhruba dvakrát mladšie ako ja (16:2=8). Hádali sa medzi sebou o to, kto sa bude s kým hrať a akú hru si vyberú. Nehľadeli na nič, dokonca si neuvedomovali ani utečeneckú krízu, školské povinnosti či mnohé iné veci. Užívali si spoločenstvo, ktoré vytvárali.
Potom som sa zahanbila. Kedy som sa naposledy venovala chvíli, ktorú som mala prežívať teraz, a nie všetkým možným aj nemožným veciam? Kedy som sa sústredila na ľudí, ktorí ma práve obklopovali? Škola, úlohy, zase škola, krúžky, služby v domácnosti – to všetko mi berie energiu a myšlienky, ktoré by som mala upriamiť na niekoho iného, a na čas, ktorý mám možnosť prežívať. Veď sme nebolí stvorení preto, aby sme sa nechali zahatať starosťami o budúcnosť, či výčitkami o minulosti!
Naše oči sa majú upierať na to, čo máme momentálne okolo seba, na našich blížnych a na to, aby sme sa správali voči sebe s láskou, úctou, starostlivosťou... naša existencia by nemala byť ovplyvnená myšlienkami typu: Čo keď to zbabrem? Čo ak ma vyhodia zo školy/práce? Čo sa stane zajtra, keď spravím hento a tamto? Nie. To nám náš pozemský život nijakým spôsobom nepredĺži, ba ani nepomôže našej psychike.  Ježiš nám nedal život na to, aby sme ho strávili v obavách! Chce aby sme ho mali v plnosti, a preto za nás aj zomrel. A teda keď máme takéhoto Obhajcu, o čo by sme sa mali strachovať tak, aby sme nemohli hľadieť na potreby našich blížnych a zároveň nežili tak, ako spievajú Kapucíni: „... na plné pecky, odvážne a trochu detsky...“?
Ďalšou vecou je, že keď sa necháme ovplyvniť starosťami o tento svet a o naše potreby, o ktorých si myslíme, že sú dôležitejšie než všetko ostatné, zrak sa nám zakalí. Naše oči potom nevidia to, čo by mali, neuprú sa na Boha. Blúdime kade-tade, strácame sa v zhone po svetských predmetoch, jedle, oblečení, elektronike... teda po čokoľvek, čo nám bráni plne sa oddať Božej vôli a nechať ho, aby s nami konal podľa Jeho plánu. Veď On sám vo Svätom písme vraví: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? 
Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?  A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?  A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú;   a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.  Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!  Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?´ alebo: ,Čo budeme piť?´ alebo: ,Čo si oblečieme?´!  Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania.
Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt, 6, 25-34)
Nevymýšľam si. Ak bude v našom živote prvý Ježiš, čoho by sme sa mali báť a o čo by sme sa mali strachovať? Veď On sám drží naše životy vo svojich dlaniach (pokiaľ odtiaľ sami nevyskočíme)!