Kač kač

„Väčšina chlapcov má pozornosť, aj keď si to nemyslia,“ povedala Ivka a ja som prikývla. Rozprávali sme sa o jazykoch lásky, o tom, ako ich používame... jeden z tých priateľských rozhovorov. Popri tom sme sa prechádzali okolo Torysy, ktorá lenivo tiekla naľavo do nás. Bol jeden z takmer jarných, slnečných dní a do vlasov nám povieval chladný južný vetrík. Popri chodníku už boli rozkvitnuté vŕby, bahniatka. V predzáhradách rodinných domov sa na zubatom slniečku vyhrievali prvé krokusy a pučiace narcisy. Jedným slovom, idylka.
„Ja viem,“ odvetila som. Na chvíľu som zavrela oči a nechala lúče slnka pohladiť moju tvár. Ivka zatiaľ rozprávala ďalej.
„Je to tak, ako keby mi Boh chcel každé ráno povedať, že ma má rád a-“ počúvala som jej monológ s úžasom. Svet okolo bol predsa taký krásny! A už len pohľad na to všetko nútil myseľ človeka chváliť Stvoriteľa. No práve vtedy sa na rieke niečo pohlo. Prestala som vnímať všetko. Oči som zúžila do dvoch štrbín, a naozaj. Na Toryse si veselo plávali kačky. Teda, správnejšie je povedať kačka a káčer. On plával vpredu, aby rozrážal svojej polovičke vodu. To však nebolo všetko. Obaja putovali proti prúdu. Káčer teda musel zaberať aj štyrikrát viac, len aby sa kačka mohla pohodlne zviezť v jeho „tieni“.
„Aha, Ivka, KAČKY!!!“ prstom som ukázala na vodnú hladinu. Skákala som ako malé dieťa.
„Katarína, to ťa dokážu tak rozladiť kačky?!“
„Ale... no nič. Sú pekné,“ opäť som sa vrátila do reálneho sveta, späť k našej konverzácii. Po ceste som však sem-tam mysľou blúdila ku vodným vtákom. A keď som tú myšlienku chcela už asi tretíkrát zavrhnúť, sa mi v hlave rozsvietila pomyselná žiarovka. Toľká podobnosť!
Ako som už spomínala, vodu rozrážal práve káčer, aj keď išiel proti prúdu. Kačička sa teda nemusela namáhať. A ja som si vtedy na mieste kačky predstavila seba. Kto je teda káčer? Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. On ide pred nami a chráni nás v každej situácii. Pomáha nám, uľahčuje náš život. Aj keď máme ísť proti prúdu, proti tejto modernej spoločnosti, On je stále pred nami a razí nám cestu. On nás necháva v tieni svojich krídel, pod svojím plášťom a nepustí nás. Drží si nás pri sebe a snaží sa, aby sme žili šťastný a pokojný život. Aké krásne! Lenže to platí iba dovtedy, kým sa nerozhodneme tvrdohlavo vystúpiť z Jeho závetria a nájsť si svoju vlastnú cestu. Prečo však opúšťať pohodlie a bezpečie Jeho domova, Jeho perutí, Jeho plášťa?
Drahí bratia a sestry, nemusíme bojovať svoje bitky sami. Pred nami totiž vždy kráča Boh, ktorý nám pomôže a poradí (iba ak by sme ho vyhnali) . Nech teda aj naše srdcia vedia volať: „Pane, ostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“ Amen.